skutočnú samotu zažil Ten na kríži, aby si ty naveky nemusel

Nikdy pred tým sa mi to nestalo, a navyše to pre 13-ročné dievča bolo dosť trápna situácia. Bolo asi desať hodín večer, všetci účastníci sústredenia hudobného súboru sa dolu zabávali a ja som sa hore v izbe snažila za tlmeného zvuku zábavy zaspať. Ležala som v posteli, no spať mi nešlo, lebo

mi

bolo

…

smutno za rodinou.

Po hodine snahy o zaspanie prešla ďalšia, po nej prišli víkendové spolubývajúce zo zábavy, po nich prešla ďalšia útrpná hodina a ja som len dúfala, že si nevšimnú, ako plačem. Boli to momenty, v ktorých som sa cítila reálne opustená a reálne bezradná. Snažila som sa vydržať a nezavolať domov, aby sa o mňa nebáli. No vedela som, že na jedno miesto zavolať môžem. Aj keď som o ňom vtedy len ledva vedela, môj Boh vedel presne, čo sa mi deje; a narozdiel odo mňa sa necítil bezradne. Pri modlitbe som síce necítila Jeho fyzickú prítomnosť, ale vedela som, že som sa nerozprávala s plafónom. Vedela som, že zo zvláštnych príčin síce zažívam úzkosť, ale môjmu srdcu je zvláštne dobre. Nebola som sama. Ak sa dnes cítiš sám, či už tomu veríš alebo nie, nezažívaš najhoršiu samotu. Skutočnú samotu zažil Ten na kríži, aby si ty naveky nemusel. Božia láska k tebe je prítomná. Sťahuje sa s tebou presne tam, kam ideš a ostáva. Nebalí si kufre; dôvody na to nemá, narozdiel od našej je totiž dokonalá, pravá.

Spomenula som, že som v opísanom momente nezažila Božiu fyzickú prítomnosť, ale možno svoju výpoveď zmením. Jedna zo spolubývajúcich na sústredení prešla okolo mojej postele a tak, aby ju ostatné dievčatá nepočuli, si ku mne sadla na posteľ a spýtala sa, či som v poriadku. Tuším si mi sadla na posteľ priamo Božia starostlivosť. Ak sa cítiš sám, zastav sa a pozri, či sa náhodou Božia prítomnosť v tvojom živote neprejavuje v niekom z tvojho okolia.

Mám napríklad istú kamarátku, volajme ju Ema, ktorá má toľko kamarátov, že jej úzky výber na narodeninovú oslavu pozostával zo 100 pozvaných. Ema je skvelá osoba, skvelo sa s ňou rozpráva a tí, ktorí sa často cítia sami, jej možno potichu jej počet kamošov závidia. Preto ma prekvapilo, keď som mala tú česť a počas prvého lockdownu mi zazvonil telefón. Ema. Povedala mi niečo, čo som absolútne nečakala: cítila sa sama.

Ema sa sama rozhodla, že nechce ostať sama. Komunikovala svoje potreby a povedala ich aj mnohým ďalším. Mne by ani v tých dňoch nenapadlo jej zavolať alebo sa spýtať, ako sa má - nie preto, že by mi na nej nezáležalo, ale preto, lebo by som si myslela, že to niekto už iste urobil.

Navrhujem preto, aby sme vo chvíľach samoty skúsili neobviňovať ľudí, ale miesto toho sa priznať, že potrebujeme rozhovor. Kúsok času. Naši blízki nie sú Boh a aj pri najlepších úmysloch nemusia vedieť, že potrebujeme pomoc (ikeď, no dobre, ešte je tu Radca.) A dokonca sa ti pri komunikovaní svojich potrieb môže stať, že vystrieš ruku k ďalšiemu človeku, ktorý sa cíti sám. A odrazu obaja sami nie ste.

Chápem, že možno čítaš tento článok so strachom, že opäť raz nejaké rady proti osamelosti nezaberú. Každý zrejme samotu pociťuje v iných situáciách, v inej intenzite a iným spôsobom - a preto môžu existovať aj rôzne riešenia pre rôznych ľudí. Píšem však o niečom, čo máme všetci spoločné: každý sa niekedy cítime osamelo a každému môže tento pocit pripomenúť prirodzenú túžbu po prítomnosti Toho, kto bol s nami úplne prvý. No možno ani poriadne nevieš, o čom a o Kom hovorím, pretože si ešte nepocítil bariéru medzi Bohom

a

tebou: každému je však ponúknuté jej zničenie ako riešenie osamelosti. Bola preskúmaná do najmenších detailov svojej krutosti, a to práve Ježišom. Zaistil, že pocit samoty nemusíš prežívať navždy. On je ten nežný a zároveň pevný hlas, čo ti ripomína, že nie si sám, aj keď si to už ty a ani druhí pripomínať nevládzu. Ježiš na kríži zažil najničivejšie následky samoty, aby si ich nemusel poznať tu, teraz a aj potom.

Neutekaj pred Kristom. Nechceš byť sám, ver mi.

Ver Mu.

Tieto slová mi zvyknú znieť v ušiach, keď som s partiou rovesníkov, na ktorých životný štýl nie som vo svojej kresťanskej bubline zvyknutá. Vtedy spoznávam ďalši druh samoty, nepochopenia, bloku ostať sama sebou a následného znechutenia: som toto naozaj ja? No možno vtedy nie som jediná s podobnými pocitmi. Čo ak osamelosť zažívam, aby som mohla rozumieť osamelým? Čo ak osamelosť zažívame, aby sme mali šancu pocítiť túžbu po milujúcom Kristovi? Jeho prítomnosť, hoci ju nevieme nahmatať a ani zrakom potvrdiť, je mocnejšia ako pocit osamelosti, ktorý viditeľne potvrdiť dokážeš.

Problém so spánkom opísaný na začiatku môj Boh vyriešil (dnes už zaspávam aj na miestach, kde by som nemala), no aj tak sa nájdu noci, kedy sa potrebujem vystaviť nie osamelosti, ale samote ako dobrej veci. Samote v zmysle - som tu len ja a On. Jedny z najviac uzdravujúcich momentov (zo zlomeného srdca, rozvodu rodičov, únavných sťahovaní) sa diali práve vnoci pri čaji a Biblii. Je pravda, že postaviť sa zoči-voči tichu chce dávku sebazaprenia, keďže vtedy ti vyjdú na povrch všetky zvláštne myšlienky ~ no keď sa o nich zarozprávaš s Bohom, myšlienky sa zrazu stretnú s odozvou. Na druhom konci je živé Slovo (Boh sám), ktoré ťa vďaka práci svojho Ducha premieňa (k lepšiemu).

A na záver to sem napíšem aj tretí raz:

skutočnú samotu

zažil Ten na kríži,

aby si ty

naveky nemusel.